A keď nad Hudákovom rozknísal sa ospalý vietor a pobral sa ponad dolinu k východu, vtedy zabolelo materino lono naposledy a narodil sa Jozef Mak.

A ženy okolo matere boli ospalé, ani toľko nepovedali, či je prišlé dieťa hodné alebo slabé, hoci sa toľko i v najhorších prípadoch povie. No i ľudskí ľudia sú zavše neľudskí, a že im Makova mater v tú chvíľu neodpúšťala, bolo preto, lebo nevedela, že je chvíľa veľkej borby, keď je nie noc, ani ráno, iba čas najtuhšieho a najsladšieho spánku, keď omdlieva i sila, i dobrota, i hriech, i rozkoš. Neodpúšťala, lebo ani boľavé lono neodplašilo hrôzu z hrude, oba ťažké prsníky zavalili sa priam na srdce a mater sa bála otvoriť ústa na otázku, či je nový život životom, alebo nesúca príťaž, o akej aj materi škoda rozprávať. Plakali jej kútiky úst, oči viseli na hrade, kde nebohý muž tvrdo zarúbal sekerou:

Pochádzam zo schudobnenej poľskej šľachty. Náš rod je zapísaný v šľachtickej matrike od roku 1618. Náš zoštátnený zámok leží na sever od Vratislavy (Rawicz). Prapradedo sa pridal k napoleonskému pluku a tiahol s ním cez Slavkov až do španielskej Zaragozy. Na tejto trase sa dodnes nachádzajú celé húfy Satinských (od mnohých dostávam do televízie listy). Jeden zo Satinských sa priatelil s K omenským a na zozname chirurgických nástrojov nájdete takzvané Satinského kliešte na otváranie hrudného koša…

Na Maďara som príliš skromný, na Poliaka príliš zlý obchodník, na Čecha som príliš márnotratný a na R akúšana príliš zdravo vyvinutý, napísal som o sebe pred rokmi a na tom trvám. Skrátka a dobre, náš rod mal vždy na to, aby sa pred ním triasla celá Európa – najmä E urópanky.

Pokiaľ viem, nikto z našej rodiny nebol vysokoškolsky vzdelaný. Šľachtickú minulosť vystriedala kapitalistická éra: môj dedo bol veľkoobchodník s prasatami, otec vlastnil kaviareň Grand a za socializmu sme boli komedianti.

Narodil som sa 20. augusta 1941, moja manželka je doktorka psychiatrie a máme dve deti. S Milanom L asicom vlastníme imaginárnu firmu L +S, obchod so slovnými hračkami, humorom a pesničkami s ručením obmedzeným.

Rozdiel medzi filozofiou a vierou umelecky vystihol renesančný maliar R affaello. Autori učebnice Dejiny filozofie pre stredné školy umiestnili na obálku knihy detail z R affaellovej fresky Aténska škola. Zobrazuje centrálnu časť fresky, na ktorej sú namaľované dve postavy, veľkí grécki filozofi Platón a Aristoteles. Jednoduché gestá rúk – Platón, držiaci v jednej ruke svojho Timaia, druhou ukazuje na nebesá (svet ideí). Aristoteles, zahalený v belasom plášti, drží E tiku a druhú ruku s dlaňou obrátenou k zemi (vecnému svetu) vystiera pred seba. Celková freska je alegóriou filozofie, ilustráciou racionálneho hľadania pravdy. Je plná postáv, ktoré v rôznych pozíciách spolu diskutujú alebo osamote premýšľajú. Starovekí filozofi a vedci sa so vznešenou vážnosťou zhromaždili uprostred monumentálnej architektúry. K ompozícia fresky je obdivuhodne vyvážená, ale pretože ide o obraz namáhavého ľudského myslenia, nevládne v nej skutočný pokoj.

„No tak rýchlo čítajte!“
Mamka sa podívala na svätý obraz a prežehnala sa. Tatko si odkašlal a začal:

„29. decembra o jedenástej v noci úradník Dmitrij Kuldarov...“

„Bol som so Semionom Petrovičom… je tam všetko dopodrobna! No ďalej! Ďalej! Počúvajte!“

„… v opitosti sa pošmykol a spadol pod koňa tam stojaceho fiakristu Ivana Drotova, roľníka z dediny Durykino, Juchnovský okres. Splašený kôň prekročil Kuldarova a pretiahol cez neho sane, v ktorých sedel kupec druhej daňovej skupiny Stepan Lukov, a cválal po ulici, kým ho nezastavili domovníci. Kuldarov, ktorý spočiatku stratil vedomie, bol odvedený na policajnú stanicu a prehliadnutý lekárom. Úder v záhlaví…“

„To som narazil do oja, mamka! K ázali mi prikladať studený obklad na zátylok. Tak ste si prečítali? No čo? Vidíte! A rozletelo sa to po celom Rusku! Dajte ich sem!“

Miťa schmatol noviny, poskladal ich a strčil do vrecka.