Psa za plotom školského ihriska som sa odjakživa bála. Kríženec medveďa a koňa bol vždy
tam. Hlavne na jar, keď už bolo teplo a telocvikárka nás vyhnala von, pes pobehoval popri plote,
štekal a sledoval nás krvilačnými očami.
Aj dnes sme mali pred sebou telesnú. Telocvikárka maródovala a zastupovať ju chodil kadekto.
Najlepšie bolo pri matikárovi Révaiovi, on a šport, to bolo niečo ako ja a počítače. Navzájom sme si
nedôverovali, nerozumeli a najlepšie bolo, keď sme boli od seba naozaj ďaleko.
Matikár nás vyhnal von, hodil nám tenisovú loptičku, vraj, zabavte sa. Baby navrhli vybíjanú
a navyše – ľavou rukou. Všetko bolo fajn, kým z budovy nevybehli chalani. Nechtiac som Števa
trafila rovno do čela. Nasledovala naháňačka s ohadzovačkou, a keďže lopta bola len jedna, hádzali
sme všetkým, čo nám prišlo pod ruku. Uprostred šialenstva som si uvedomila, že niečo nie je
v poriadku. Zastala som, lebo ma to zarazilo. Vtom tresk, dostala som loptičkou do hlavy.
Rýchlo som zdvíhala loptu a telom mi prebehol mráz. Spred plota vyskočil pes a v okamihu
sa ku mne rozbehol. Od strachu som zdrevenela.
(Zdroj: Futová, G. – Brat, R.: Chlapci padli z višne, dievčatá z jahody, 2010, upravené)